V noci si prišli pochutnať na našich zvyškoch z grilovania miestny psy. Ráno prišiel vývoz - Batu - traktorista. Cesta na štartovačku trvala vyše hodiny po cestách-necestách. Cena niečo vyše 6 eur na hlavu. Na samom vrchu bola vojenská základňa - vysielač. Vravel nám, že si to tam nemáme fotiť.
Štartovačka ako lusk. Prvý išiel skúsiť Duncko. Trochu sa povozil. Potom išiel aj Tommy. Konečne sa dostalo spravodlivosti za dosť! Oba merkuráče vyhnili. Počkali sme teda ešte asi hodinku. Dostupy cca 2000 m.n.m. Pristávali sme na malom poli - dosť malom, plus to všade bublinkovalo. Ja som tesne minul posledný stĺpik vinohradu - nohy som mal ešte vo vinohrade a padák našťastie skončil predo mnou na poli. Zbalili sme sa a išli na ihrisko. Tam už bol Duncko s Tommym. Vraveli, že stretli nejakých umelcov, čo tam majú umeleckú kolóniu. Pohostili ich patrične a čo to sa popilo :) Pýtali sa či majú nejaké fotky. Keď umelci zbadali moju fotku, tak jediné čo im chalani rozumeli bolo musculartúre. No ja fakt neviem prečo... :D
Užili si Mirko a Foťko. Mirko išiel s nami iba pofotiť prírodu a na Foťka sme nejako pozabudli a zostal na štarte sám. Teda s Mirkom. Nejak sa mu nepodarilo odštartovať, tak sa rozhodol, že to znesie dole. Tí, ktorí tam boli, vedia ako to vyzerá. Strmák posiaty skalami. Heroický výkon je už to, keď to človek zošlape sám a nič sa mu nestane. Nieto ešte s 20kg batohom. Podľa slov Foťka, si pred jedným úsekom radšej nasadil prilbu. :) Večer sme sa išli zoznámiť s miestnymi. Zistili sme, že ten chlap čo prišiel včera za nami, je taký väčší miestny šéf a má aj obchod. Pozval nás do VIP zóny krčmy, kde sme chlastali len my. Medzi inými sme pili miestne pivo 7,2% alkoholu. Pri odchode sa podarilo Dunckovi šlohnúť (omylom) rakiju, ktorou nás tiež ponúkli. Po ceste sme sa ešte zastavili v umeleckej kolónii. Spraviť si hanbu... :D Dlho sme sa našťastie nezdržali a odišli sme spať na ihrisko.

Vývoz sme si dohodli na 8:00 - neskôr sa nedalo. Tak sme sa na štartovačke schovali do tieňa a raňajkovali. V tom sa zrazu zjavilo auto s padákmi na streche a za ním ďalšie. Tak sme to išli preskúmať a zistili sme, že tu domáci budú mať cez víkend Serbia Cup. Dokopy asi 25 pilotov. Dokonca nám ponúkli, že si môžeme s nimi zalietať súťažne ak sa zaregistrujeme. Inak cez štartovacie okno nebudeme môcť štartovať. Asi tri krát sa nás pýtali či im nechceme spraviť sondy. Lenže my sme sa nikam neponáhľali a tak sme si pozreli ako všetci odleteli. Na štarte zostali asi len traja - štyria domáci - organizátori, ktorí si pomaličky rozbaľovali padáky. Postupne sme do toho naskákali aj my, no keď ako posledný štartoval Yayo a po štarte mu to pekne klaplo, domáci to zabalili a išli dole po svojich. Fakt neviem prečo :D, veď lietanica to bola parádna. Yayo nám trošku robil stresy tým ako brúsil nad peknou priekopou, kde nebolo kam pristáť, ale inak v pohode. Po pristátí sme sa pobalili a vyrazili smer Macedónsko - Kruševo. Libor zaspal hneď, ešte sme ani tabuľu neprešli. Koniec GPS navigácie - nemáme mapy. Našťastie asi na tretej pumpe mali papierovú mapu. Tesne pred Kruševom nás zastavili policajti. V prvom aute šoféroval Libor, ktorého policajti zastavili prvý krát v živote. Našťastie nič nechceli - bola to len kontrola a tak sme hneď išli ďalej. Spanie sme si našli nad mestom na nejakom poli, na ktorom okrem iného behal kôň.

Foťko si včera pichol do nohy nejakú slamu. Dnes ráno sa mu spravila čiarka - otrava krvi. Tak sme išli hľadať nemocnicu. Tam nám lekár povedal, že treba pichnúť protitetanovku, lenže on žiadnu nemá, nech teda ideme skúsiť kúpiť do lekárne. Tam tiež žiadnu nemali a do zajtra doobeda sa musí pichnúť. Lenže zajtra je nedeľa, tak asi ju nikde nezoženieme a toto je najväčšie mesto v okolí. Tak ideme zatiaľ do banky zameniť peniaze. Vedľa bola malá lekáreň - skôr bylinkárstvo, tak som sa pre istotu opýtal. Teta hneď zdvihla telefón a niekam volala, že nech počkáme. Máme ísť do nemocnice naspäť, že za chvíľu tam príde nejaká lekárka, ktorá má sérum. A naozaj. Išli sme do jej ordinácie - na inom poschodí ako sme boli pred tým. Vytiahla ampulku - poslednú. Ako s ňou išla k Foťkovi, vypadla jej z rúk a rovno na dlažbu. Ja som myslel, že dostanem infarkt. Foťko celý bledý. Našťastie sa nerozbila... Pichla, zaplatili sme nejakých smiešnych pár korún a išli sme sa naraňajkovať. V meste sa začali objavovať padáčkárske autá. Tak sme sa popýtali na cestu na štart. Na štarte bolo už kopec pilotov. Privítal nás miestny king - asi 50 ročný acro pilot - inštruktor Mendo. Okrem iného nám dal rôzne rady, čo a ako v Macedónsku. Štartovačka parádna, hneď vedľa asfaltky. Polietanie tiež super, dostupy 2500 m.n.m. Ja som sa zas unáhlil a neuveriteľne som vyhnil cca o 5 km ďalej. Keď som prišiel na pristávačku akurát pristával Tommy s Mirkom na tandeme. Dosť som sa na tom bavil - pristátie v járku pri ceste :D. Chytili sme si stopa do mesta. No skôr ako sme sa nazdali, už parkoval pred krčmou. Pivo mám nedovolil zaplatiť, lebo sme turisti. Potom nás ešte zaviezol na štartovačku - s celou rodinou!!! Žena, dve deti a my traja s jedným báglom vzadu. Bol veľmi milý a tak sme mu za odmenu dali trochu domoviny. Najlepší zážitok mal Libor. Uletel cca 30km a pristál niekde v cigánskej dedine. Odvoz mu zabezpečili miestny na konskom povoze aj so spevom. :) S Tommym sme si išli dať večerný zlet, no nad pristávačkou sme vytočili kravský prd a nakoniec sme pristáli na štarte. Atrakciou bol acro rogalista, ktorý pristál na štarte po vetre proti svahu tak elegantne, že sme mali sánky dolu. Na večeru sme išli do mesta. Postupne sme sa začali baviť s jedným miestnym. Zrazu k nám prišiel čašník a doniesol nám pivá, že to máme od neho... Bol to majiteľ. :) Super chlapík, porozprával nám históriu mesta.
Kruševo je najvyššie položené mesto v Macedónsku. V roku 1903 povstalo proti Turkom, vyhralo a stalo sa (mesto) prvou republikou na Balkáne. Potom nás zaviedol do vnútra a ukázal nám pamätné miesto v reštike, kde sme sa aj spoločne odfotili. Na pamiatku sme dostali vlajku, ktorá na sté výročie visela na pamätníku k roku 1903. Ďalej tu mali na každom rohu veľkú fotku miestneho speváka, ktorý bol v eurovízii - národný hrdina, ktorý sa zabil na aute. Ja som si našiel kamarátku, čierno-bielu mačku. :) Celý večer bol jeden dobrý opijáš a keby sme ďalšie rundy od majiteľa neodmietli, tak tam pijeme asi dodnes. Super tutto prima, dojdeš do krčmy a každý ti zoberie... V pokročilej hodine sme sa vybrali ísť spať na štartovačku, kde boli aj miestny, aj komáre, aj horko a mali sme nedostatok vody.

Po poloprebdenej, doštípanej a presmädenej noci sme si išli spraviť rannú hygienu k horskému prameňu, kde sme spali včera. Libor minul všetku vodu. Tak sme si šli pozrieť ten pamätník 1903-2003. Lietanie nebolo až také dobré ako včera, lebo fúkalo trochu viac. Štartovali sme až poobede. Ja som si zas zabrúsil, tento krát s Foťkom. Pristávať som ale pristával pri chalanoch, ktorí sa už čvachtali v malom jazere. Urobiť rozpočet na pristátie bolo trochu ťažké a tak som to mal jemne prevesené cez jeden stromček :). Navečerať sme sa išli opäť do tej istej reštiky - Šape. Všetci sme si objednali miestnu špecialitu - viac druhov mäsa pomletého do akejsi fašírky. Celé mäso vážilo pol kila!!! Na prekvapenie to nikto nezjedol celé okrem Mirka. Poďakovali sme sa a rozlúčili. Ďalší cieľ Ohrid.
Prišli sme už za tmy. Rýchlo sme si pozreli mesto a išli sme hľadať kemp. Tam sme natrafili na dva slovenské páriky. No a tak bol opijáš na pláži...

Ráno sme si trošku zaplávali v jazere. Je to jedno z najhlbších jazier v Európe a je dlhé asi 30 km. Na raňajky sme sa vybrali do najbližšej dediny. Tomášovi sa podarilo zas stratiť peniaze. Tento krát to bolo o chlp. Yayo ich zbadal v poslednej chvíli, keď si ich nejaká tetuška už-už pchala do vrecka. Počas raňajok niekto tandemoval. Keď sme vyšli na štartovačku fúkal už dosť silný vietor. Prišiel akurát Mendo. Vravel, že buď teraz alebo už dneska asi nie. Jemu sa podarilo odštartovať štýlom štart-výťah rovný let na pristávačku. A to mal 14,5m² krídlo. Tak sme sa rozhodli, že si spravíme turistiku a pôjdeme si pozrieť ešte druhé jazero a potom Ohrid. Večer sme sa rozhodovali, či zostať tu alebo ísť ďalej. Nakoniec nás presvedčil Libor aby sme šli smer Tetovo.

Po prespaní v chlade, v kopcoch sme išli ako inak hľadať štartovačku. 1700 m.n.m. v blízkosti lyžiarskeho strediska Popova Šapka. Sú to najvyššie hory v Macedónsku (2750m) na hranici so Srbskom. Po menšom presune s padákmi na ramene sme všetci vo vzduchu. Termika je dosť silná, stupáky točíme na "kockato". Ale ten výhľad na mesto stojí zato. Väčšina z nás pristáva pri ihrisku. Yayo to zapichol niekde v strede mesta na jedinom voľnom pľace, všetci domáci padáčkari ho videli a prežívali to s ním. Zážitok mal aj Duncko. Ten pristál inde a telefón si zabudol v aute na štarte. Našiel ho miestny padáčkar, ktorý ho naložil do auta aby nás našli. Cestou zažil aké to je cúvať do protismeru aby sa mohli otočiť za nami. :D Keď sme sa konečne stretli, miestny povedal že nás zavedie do kamarátovej reštiky - tiež padáčkara. Po ceste druhé auto, ktoré šoféroval Mirko skoro nabúralo, keď išli na červenú, aby nás nestratili. Vyhli sa len tak-tak. Do reštiky potom prišli dvaja miestny, Bakija a Oliver. Parádne sme sa najedli za lacný peniaz. Baki nás potom povodil po meste a skončili sme v perfektnej kaviarni. Poradil nám, že môžeme prespať v záhrade kláštora v dedine Lešok. Všetci sme si dali v meste super zmrzlinu a Liborovi albánske deti kúpili zapaľovač. Tetovo je moslimské (albánske) mesto. Večer sme už v záhrade popíjali fajné pivká. Libor a Mirko sa išli zoznámiť s domácimi moslimami, ktorí tam prišli. Bol zrovna ramadán, to znamená, že od piatej rána do siedmej večera nemôžu nič jesť ani piť. A tak sa na večer prišli zabaviť.

Včera sme sa dohodli s Bakim, že sa stretneme na pumpe pri ktorej je pristávačka. Trochu sme poblúdili a neboli sme si istý, tak sme si zavolali. Nakoniec, to bola predsa len tá pumpa pri ktorej sme boli. Vybavil nám vývoz taxíkom za 500 denárov = 250 Skk a je to asi 20km. Potom už len odšlapať 45 minút po vrstevnici a sme na štarte. Prekvapenie dňa. Polietať si prišli všetci miestny okrem jedného. Dokopy piati. Polietanie v bezoblačnej termike s dostupmi 2200 m.n.m. Termika bola miernejšia ako včera, ale zato boli nádherné výhľady. Mirko si dal dnes turistiku a vyšlapal si až na vrchol aby niečo pekne pofotil. Po lietaní sme si dali posedenie s domácimi v reštike. Dozvedáme sa, že v roku 2001 tu bola občianska vojna. Najviac sa bojovalo práve tu. Keď sa to už ukľudnilo začali opäť lietať. Zažiť lietanie keď na vás zospodu niekto strieľa asi fakt stálo za to... Perfektne sme sa napapali, rozlúčili, poďakovali a pobrali smer Sopot Bulharsko. Na Sopot sme prišli podľa GPS už za tmy, všimli sme si len nejaké jazero, tak sme sa poblíž zakempovali.

Ráno sme zistili, že sme na inom Sopote. Nasledoval rýchly presun na správny Sopot. Našťastie to nebolo tak ďaleko. Celé miesto na nás zapôsobilo. Veď pred pár týždňami tu bol svetový pohár. Stredisko Shambala, lanovka za 5 levi (2,5 eur), ostatné - kemp, wifi internet, sprcha za plentou zadarmo. Všetko lacné.
Vývoz lanovkou stál zato. Miestami som myslel, že sa budem musieť prekopávať cez vrcholky stromov. Na štarte už bolo niekoľko lietačov. Naskákali sme do toho teda aj my. Silná záveterná termika stála za to. Všetci sme spravili prelety. Dostupy 2700 m.n.m. Ja som sa vydal s Tommym a Dunckom. No keď už mi pod tou čierňavou nebolo všetko jedno otočil som sa späť a tí dvaja blázni šli ďalej. Nie, nepršalo, len sa to tak pekne zlievalo a nasávalo. Točili potom v 2500 m s kopou lístia. Podarilo sa im vrátiť. Teda Tommymu. Duncko sa rozhodol, že pristane pri jazere poblíž pristávačky a hneď sa okúpe. No keď všetky žaby naskákali do jazera len čo sa priblížil, otočil sa na päte. Vyhláseným nešťastníkom výletu je Foťko. Kotúľanie sa v padáku po nezdarenom štarte v Rakúsku - minimálne 20 dier, brutálna turistika po skalných zrázoch v Sičeve, tetanus v Kruševe a dnes pri pristávaní mu prifúklo, zachytil jedným uchom o strom, stočilo ho a po tvrdšom pristátí si vyvrtol členok. Večer sa v kempe rozpútala žúrka s jedným Rakúšanom a Angličanom. Teda dobrí típci, ani sme sa nestihli zoznámiť :D Angličan požičal Foťkovi barle. Dnes sme mali aj dôvod oslavovať. Robo má narodky. Ten sa v noci vytratil na prechádzku aj s kľúčmi od fabky. No a keď sme chceli ísť už spať, poniektorí sa nemali ako dostať ku svojím spacákom. A tak časť noci prespali na stoloch v bufete.

Raňajšie posedenie pri raňajkách. Predpoveď na zajtra vyzerá zle - blíži sa studená fronta. Vidíme lenticularis nad nami. Foťkovi opuchla noha a tak sme išli znovu do nemocnice na röntgen. Po menších komunikačných problémoch sme sa pochopili. Doktor zo snímky vraví, že to nie je zlomené. Tak sme kúpili nejakú mastičku a šli naspäť do kempu. (Až doma po treťom röntgene a dvoch týždňoch sa zistilo, že mal prasknutý členok).
O druhej sme šli lanovkou hore. Na štarte bol aj miestny acráč. Pomaly sa k nám blížili nejaké divné mraky. Duncko, Libor s Mirkom na tandeme a Yayo to odprášili. Ja som letel ako posledný a ostatní išli dole lanovkou. Rovný let od kopca, stúpam tak 2-3 kou, keď je zrazu krídlo mäkšie a mäkšie, pribrzďujem viac a viac a nič. Až keď mi trochu klaplo pozerám na vário a 6,5 dole. Môj pôvodný plán bol hneď pristáť. No keď vidím Duncka a tandem ako pred kopcom točia nedá mi a speedujem za nimi. Klasika, keď začínam točiť, oni už prášia ďalej. Všimol som si, že sa nado mňa blíži taký menší strašiak. Nedotáčam ani stupák - aj tak už začalo trochu prskať a snažím sa mu zdrhnúť. Asi po 10 km stretávam tandem a točíme spolu. Zrazu vidím Duncka ako sa vracia späť na ušiach v dosť malej výške. Hmm divné... no točím ďalej. Strašiak je stále tesne za mnou. Naspäť to proti vetru nedám a hlavne nepôjdem pod neho. Predo mnou je čisto a naskákané kumuly. Tak sa mu opäť snažím zdrhnúť. V zápätí som pochopil prečo Duncko prilietal na ušiach. 5-ka hore na ušiach a do toho ešte speed. Keď som konečne pred ním utiekol, milosť pán sa začal rozpadať. Nasledovalo kruté vyhnitie niekde 15 km od štartu. Yayo a tandem skončili podobne. Dunckovi sa podarilo vrátiť na štart. Po návrate do kempu si dávame super pivko a fajné hranolky so syrom. Večer ešte prekecáme s pilotmi z kempu. V rozhovore nás preruší menšia víchrica a prichádzajúca búrka s bleskami a tak balíme všetko a hľadáme si nejaký prístrešok. Keď už sme sa rozložili na terase bufetu, príde k nám strážnik z lanovky a ochotne nám ponúka, že môžme prespať v spoločenskej miestnosti lanovky. Sme dosť vďačný, pretože už začína pršať a búrka sa k nám pomaly ale isto blíži.

V noci sme mali asi traja ľudia dosť veľké žalúdočné kŕče. Ráno lietajú padáčiky, no my sa pripravujeme na odchod. Čaká nás 1100 km domov :( Po ceste sa zastavujeme pozrieť si Sofiu. Ešte posledné nákupy - nejaké drobnosti domov a už sedíme v aute. Pred nami je nekonečná cesta...

6:15 ráno. Po dlhej ceste z Bulharska cez Srbsko a Maďarsko sme doma. Všetci ale mysľou ostávame niekde tam... v diaľavách... výšinách...