Je sobota ráno a mne sa nechce vyliezať z teplej postele. Nakoniec sa premôžem a pustím sa ukrajovať z tých asi 150 km, čo ma delia od východiskovej stanice tejto akcie , ktorá je v Dolnej Porube. Je osem hodín a šiniem si to s Maruti po dialnici závratnou 90 km/h. Dve hodinky úvah o tom , aké to bude a čo ma čaká, mám za sebou. Keďže neviem, kde presne to je, spolieham sa na to že na Holázne trafím a tam už niekde nájdem odbočku z Hornej Poruby do Dolnej alebo aspoň stretnem nejakú známu tvár. Volám Rasťovi aby som sa ubezpečila že ma počká vývoz, ktorý má ísť hore podľa najnovších informácií o 10,00 h. Vraj mám čas vývoz ide až o 10,30 h. Som v Hornej Porube, na štarte nikoho nevidím a ani odbočku neviem nájsť. Točím sa na Homôlke a volám najprv Dusisovi a potom Gošovi, kam vlastne mám ísť. Super, vzdušnou vzdialenosťou je to iba niečo cez 2 km, čo však po ceste znamená peknú obchádzku spať do Ilavy a Trenčianských Teplíc. Je už skoro jedenásť a zastavujú ma policajti. Dokelu, kde ma mohli namerať ? Našťastie, vraj je to iba cestná kontrola a s úsmevom nad mapou, čo mi zaberá pol auta ma policajti púšťajú ďalej. Ďalší telefonát aby som našla tú správnu krčmu a
spokojne parkujem na mieste určenia. Ešte tak polhodinku čakáme ďalších oneskorencov a okolo 12,00 h nasadáme na cestu smerom hore. Zišlo sa nás tu okolo 25 a z uletených som tu sama, takže budem musieť hájiť naše "farby" ja.
Namačkaní na korbe spolu s báglami sa vydávame smer štartovačka Holázne. Celkom adrenalínová jazda, všetci na korbe sme kvalitne "učesaní" okolitými kríkmi a stromami, cez ktoré sa naše približovadlo nekompromisne prediera. Blíži sa strmák a auto kašle. Toto určite nevyjde... Ale vyšlo. Ideme ďalej. Končíme asi 150 výškových metrov naľavo pod štartovačkou a odtiaľto ideme po svojich.
Na štarte hodnotíme situáciu. Dohľadnosť je dobrá a okolité mraky na krásne modrej oblohe svedčia o termike, len vietor fúka miestami úplne zo západu a miestami aj od chrbta. Prvý odvážlivec je Fero Kuma. Štartuje, brúsi svah a čoskoro na nás pozerá z vrchu. Pristáva na štarte. Ďalší je Jano S. , ktorý štartuje ale padák nebrzdí, klapne mu pravá polovica a bočný vietor ho stáča smerom po vrstevnici. Opäť žiadne viditeľné kontrovanie a padák s ním naráža o zem medzi kríky.
Trenčania utekajú dole ratovať ho.Nevstáva a tak to bude asi vážne. Vymotajú ho z padáku a po chvíli ho aj so sedačkou vynášajú na štartovačku. Máme podozrenie na zlomené zápästie a poriadne ho bolí aj noha. Pre istotu voláme záchranku, odkiaľ nám posielajú vrtuľník.
Čakáme a Fero Kuma medzi tým opäť odštartoval a veselo sa vozí po okolí. Vrtuľník prilieta zo Žiliny asi po 15 min. Našťastie sa padák motá ďaleko od kopca, keďže nemá vysielačku a nemáme ho ako „zostreliť“. Záchranári berú Jana na "prelet&" a ako bonus to pilot vrtuľníka hneď po štarte ponorí úplne pod hranuštartovačky. Vrtuľník nám tak v priebehu sekundy zmizne z očí. Utekáme sa rýchlo pozrieť na hranu a dúfame, že sa nič zlé nestalo. Vidíme už len ako vrtuľník kopíruje terén smerom na Dolnú Porubu. Pilot sa teda pekne predviedol . Chvíľu hľadáme morál ale sú už skoro štyri hodiny a treba ísť na gulášik a pivo. Postupne štartujeme a vozíme sa v rozbitej a silnej termike. Trocha vytočiť a hurá na pristátie na pekný biely kríž pripravený na lúke nad Dolnou Porubou. Chcem pristáť, ale ako na potvoru všetky stupáky sú tuším nad pristávačkou. Vrtím sa, kľučkujem a esičkujem , trvá mi to skoro 5 minút dostať sa pod úroveň stromov na pristávačke. Nakoniec, idem konečne na pristátie, dokelu zasa ma to berie hore. Takže to prebrzďujem a sadám asi 3-4 metre od kríža. Nadšení domáci každého z nás odmeňujú potleskom a vytvárajú príjemnú atmosféru, ktorú nenarúša ani miestna TV, ktorá tu točí svoj šot.
Balíme padáky a povzbudzujeme ďalších pristávajúcich. Presne do stredu sadá Matoni na tandeme s Rasťovou Ekkertovou polovičkou Renčou. Presúvame sa na ranč do Omšenia, kde pre nás organizátori pripravili chutný gulášik a dobré pivko.
Súťaž rozhodoval Gošo a spolu s organizátorom (hm, zabudla som jeho meno ospravedlňujem sa) vyhlasujú prvých desať najlepších výsledkov a odovzdávajú vtipné ceny. Mne sa ušla bonboniéra za ôsme miesto. Ďalšími odmenami boli vrece zemiakov, cibule a nejaké tie teplé svetre vo fľaši. Postupne spoločne skonzumovávame výhry a rozbieha sa zábava pri ohníku. Voláme Janovi do nemocnice, ale ten už je doma. Nakoniec to dobre dopadlo, nič nemá zlomené akurát je poriadne doudieraný. Dopíjam posledné zvyšky šalviového čaju a keďže ma posledných pár dní chytá chrípka, prekladám ho paralenom a rozmýšľam či ísť domov. Asi by nebolo múdre v tomto stave spať v slamníku, aj keď som sa na to celkom tešila. Pre dnes vyhráva vidina teplej postele ale budúci rok si túto skvelú akciu určite nenechám ujsť a možno vyskúšam aj ten slamník J . Ešte raz vďaka organizátorom za perfektne pripravenú akciu so skvelou atmosférou. Renča (keiko)
